BOH JE V PREBÚDZANÍ VIERY ORIGINÁLNY

            Mnohí sme si toho vedomí – nejeden „neveriaci“ žije svoj život „kresťanskejšie“ ako my „veriaci“. My o nich s úctou hovoríme, že bez toho, že by o tom vedeli a si to priznávali, sa svojou „životnou praxou“ ku kresťanstvu hlásia. A čudujeme sa, ak naši neveriaci blížni sú takýmto naším pohľadom dotknutí či dokonca popudení. Vnímame, že oni naopak túto našu ústretovosť vnímajú ako manipulujúci „nežný misijný imperializmus“, ktorý si nárokuje s naivnou a nepriznane arogantnou samozrejmosťou rozumieť druhým lepšie, ako oni rozumejú sami sebe.
            Nesmieme zabúdať, že Boh je originálny nielen v tvorení sveta, ale aj v prebúdzaní viery v jednotlivých ľudských srdciach a mysliach. Nikdy to nerobil podľa šablóny.
            Dvetisícročné dejiny kresťanstva poznajú okamihy bleskového obrátenia (spomeňme si na Šavlovu premenu na ceste do Damasku či spomienky Claudelove i Frossardove, ktorý hovorí: „vošiel som náhodou do chrámu neveriaci a za chvíľu som vyšiel ako veriaci“). Sú známe však aj konverzie ako mnohoročný proces s početnými prestávkami a zvratmi. Dejiny poznajú obrátenia v tichu záhrady (ako v prípade Augustína, kde do ticha a osamotenia stačilo zaznieť detskému nápevu „Tolle, lege“ – „Vezmi, čítaj“). Poznajú ale aj množstvo prípadov, kedy váhajúci musel byť skutočne povzbudený druhými ľuďmi zvonku („Dieťa, prečo už dávno nie ste naše?“ napísal Mauriac Gabrielovi Marcelovi po prečítaní jedného jeho textu a tak v ňom konečne „rozhúpal“ jeho rozhodnutie sa pre krst. Ďalší príklad: „Kľaknite si teraz sem, vyspovedajte sa a uveríte!“ – takto energicky vyzval kňaz mladého dôstojníka Charlesa Foucaulda, ktorý sa s ním prišiel len tak nezáväzne porozprávať o náboženstve – a tým dal do pohybu proces premeny svetáka na pustovníka a svätca).
            Stále pred nami však je otázka, či aj zdanlivo nečakané okamihy bleskového obrátenia neboli už dlho pripravované dozrievaním kdesi v hlbinách ľudského nevedomia. Či napríklad Šavol už pred pamätnou cestou na lov kresťanov do Damasku (prinajmenšom od chvíle, kedy bol svedkom mučeníckej smrti diakona Štefana), sa v hlbinách srdca a svedomia nutkavo nezaoberal Tým, ktorý dával týmto židovským „heretikom“ silu k takému svedectvu. Alebo či bol pre Augustína až tak dôležitý moment svetlého okamihu v záhrade, a nie skôr niekoľkoročné intenzívne intelektuálne hľadanie, štúdium, premýšľanie, vplyv biskupa Ambróza...
            Sú známe konverzie, kedy človek úplne zmení štýl svojho zmýšľania, života a konania. Kedy okamih viery, zrodený spravidla z veľkej životnej krízy, znamená preňho skutočne dramatický prelom. Takýto človek sa následne na to, ako žil predtým, rozpomína len s odporom a hanbou a skoro nedokáže pochopiť, ako predtým nevidel svoju slepotu.
            Je však aj nemálo tých, ktorí pri stretnutí s kresťanstvom (vďaka stretnutiu s imponujúcim veriacim, vďaka štúdiu kresťanských autorov) dôjdu k prekvapujúcemu zisteniu, že v kresťanstve je žité to, čo oni sami už roky dávno žijú, že tu je pomenované to, čo oni sami už roky cítia. Ich obrátenie pripomína skôr radosť, ktorú človek zažíva pri prednáške či čítaní, radosť z toho, že autor len presne vyjadril to, čo oni sami už cítili a nejako vždy vedeli, len to nedokázali pomenovať.
            Preto pozor na „misijné“ pôsobenie medzi našimi blízkymi neveriacimi! Niekedy naša násilná snaha môže byť viac pre škodu ako pre úžitok. Niekedy nie je žiaduce, aby sme preskočeniu iskry medzi Bohom a našim neveriacim blízkym nevyhnutne a za každú cenu vychádzali v ústrety. Boh je trpezlivý a on dáva človeku zrieť, rešpektuje jeho čas, jeho rytmus života a chápanie, jeho slobodu. Boh neprebýva v horlivosti tých, ktorí chcú nervózne urýchliť proces obrátenia človeka, priebeh premeny jeho srdca.

(zdroj: Tomáš Halík, Divadlo pro anděly, str. 171–179, upravené)